Moja ďalšia kniha básní ponesie názov Chrám divých psov. Nevyhnutne som však cítil, že jej musí predchádzať táto, nazvaná Jaskyňa odložených túžob.

Kniha o divokej žene a jej prastarej energii, ktorá prúdi v nás všetkých. Kniha o rieke pod našimi riekami, ktorú tam cítim odmalička.

Prichádzala ku mne cez hudbu, ktorá mi rozochvela hrudník aj srdce, cez poéziu, cez vyslovený príbeh alebo písané slovo, spev piesní, ktorých tóny boli také nádherné a presné, že mi vždy pripomínali, z čoho sme stvorení a kde je náš skutočný domov.

Táto energia divočiny, vstupujúca do mňa vo chvíľach inšpirácií, bola volaním pramatky, silou, ktorá nás všetkých poháňa vpred a našepkáva nám kto sme a kvôli čomu sme tu.

Ochutnávka nespútanosti a posadnutosti, po ktorej zatúžime vždy, keď naďabíme na niekoho, kto si túto energiu dokázal v sebe udržať v tvorivom poslaní, živote, alebo pravej láske, bola stopou, znamením, že prvotná divokosť stále žije a my len často márnime šancu chytiť sa jej a bežať tam, kam nás prirodzene vedie.

Cítil som, že táto nespútanosť a divokosť má prapôvod v ženskej podstate našej čarodejnej pramatky a že oveľa bližšie majú ku nej ženy, ktoré boli v mojom okolí, z ktorých táto prírodná a prirodzená energia priam vyžarovala. Určovala ich hravosť, sexuálne aj pracovné cykly, inštinktívne rozhodovanie o tom, čo je dobré a čo zlé, kedy odísť, kedy naopak zostať. Určovala ich nekontrolovateľnosť, nespútanosť,  celistvosť ich bytia a prirodzené zdravé hranice. Bola metaforou sily, ktorá ich všetky poháňala vpred. Prirodzená vnútorná povaha, za ktorou som cítil divošku.

A tak som ju začal hľadať v poézii. Ženu, ktorá celé tie veky žije na konci sveta.  Divokú bytosť, nositeľku života, čarodejnicu, bohyňu smrti, padnutú pannu, priateľku nás všetkých, ktorí sme stratili smer. Silu, ktorá dáva jasnozrivosť, tancujúcu silu, ktorá je nekonečná.

Silu, bez ktorej nemajú svoju pôdu pod nohami. Zabúdajú na dôvod, prečo sú tu, prijímajú príliš veľa, alebo vôbec nič, mlčia a lipnú na niečom, čo je často oveľa lepšie opustiť, strácajú svoje prirodzené rytmy a inštinkty a pohlcuje ich vlastné alebo dokonca cudzie ego.

 A vtedy je čas znova hľadať tú divokú ženskú energiu, nechať odtiecť stáročné nánosy, ktoré sme na ňu nechali naplaviť. Aby vyvrela z Jaskyne odložených túžob, vymedzila svoje územie a našla vlastnú svorku sama a vo vlastnom tele, bez ohľadu na to, či jej niekto dovoľuje alebo bráni konať v súlade s jej záujmami, intuíciou a vnímavosťou.

Báseň vyvoláva spomienky na rôzne obdobia a udalosti. Nie je iba individuálnou záležitosťou, iba pochopením samého seba. Je mapou pre tých, ktorí prídu po nás. Býva liekom na ich vnútorné prežívanie udalostí, pocity.

Texty, v ktorých sa snažím ukázať naše motivácie vo vzťahoch, sú snahou spomenúť si na to, kým naozaj sme. Objaviť svoje staré divoké ja v zákutiach jaskýň, do ktorých tisícročia odkladáme svoje potláčané túžby.

Igor Grossman

Propagácia