Etnografické okienko

Sviatok všetkých svätých, Dušičky a trochu o smrti

Pamiatka všetkých svätých sa na Slovensku slávi už niekoľko storočí. Kresťania si v tento deň pripomínajú všetkých svätých vrátane tých, ktorých meno sa nedostalo do cirkevného kalendára, ako aj prvých kresťanov pochovaných v rímskych katakombách. Dátum 1. novembra stanovil v roku 835 pápež Gregor III. Dovtedy pripadal sviatok na siedmu nedeľu po Veľkej noci. Na tento sviatok nadväzuje 1. novembra Pamiatka zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. Ľudia venujú spomienku svojim zosnulým. Vykonávajú sa zádušné omše, navštevujú sa hroby a zapaľujú sviečky. Zvyk, pri ktorom sa stretávajú rodiny, hroby blízkych sa zdobia kvetmi a zapaľujú sa sviečky, mal v minulosti silný duchovný rozmer. Dnes aj tento zvyk podlieha módnym trendom. Hroby sú vyzdobené veľkými a mnohými vencami a svietnikmi. V minulosti vyrábali vence ľudia doma z dostupných kvetov, čečiny a šišiek. Jednoducho, čo príroda v danom období poskytla. Sviečky sa používali voskové, bez ochranných a ozdobných svietnikov. Sila tohto sviatku spočívala v duchovnom spojení so zosnulými, modlení a spomienkach na nich.

Poďme trochu do minulosti

V pohrebnom zvykosloví sa udržalo asi najviac archaických prvkov. Súvisí to s tým, že ľudia sa vždy zamýšľali nad tým, čo sa stane z ich blízkym po smrti. Vznikali rôzne predstavy o živote po smrti, ktoré sa menili úmerne so zmenami spoločnosti. V každom období však ľudia verili v dvojakú existenciu podstaty človeka – materiálnu (telo) a duchovnú (duša). V predkresťanskom období mala duša podobu napríklad bielej holubice alebo obláčika.

V predkresťanskom období pozostalí svojich mŕtvych spaľovali. Je známe, že Slovania pripisovali ohňu veľkú silu. Mal magickú očistnú, ochrannú moc. V tomto období neexistovali cintoríny ako ich poznáme dnes. Svojich predkov pochovávali voľne do lesov a hájov. Cintoríny, ktoré neskôr vznikali v okolí kostolov, vyplývali z nariadenia prvých uhorských panovníkov. Tento zvyk sa však do rituálov ľudu pretavoval pomaly. Súviselo to predovšetkým s pomerne silnou uzavretosťou regiónov, hlavne tých v ktorých sa ťažko manuálne pracovalo v horách. Inak tomu nebolo ani na Horehroní. Keďže sa ľudia živili predovšetkým ťažkou prácou, vnímala sa aj smrť produktívneho človeka za najväčšiu stratu. V prípade starých ľudí bol odchod blízkeho vnímaný ako prirodzená nutnosť. Asi najvýstižnejšie to vyjadruje porekadlo:

 


 „Mladý môže, starý musí.“


 

Obrady pri umierajúcom človeku sa sústreďujú na to, aby sa duša oddelila od tela. Umierajúci prežíval svoje posledné chvíle vždy v dome a zúčastňovala sa ho celá komunita, nevynímajúc deti. Súviselo to predovšetkým s viacgeneračným súžitím pod jednou strechou a kolobeh života sa pokladal za nevyhnutný a prirodzený. Rodina, ale aj celé komunitné spoločenstvo vykonávali rôzne úkony, aby umieranie bolo rýchle. Ak chorý dlho a ťažko umieral, pomáhali mu napríklad prekrytím časti svadobného rúcha, kropením svätenou vodou, či vkladaním horiacej hromničnej. Niekedy umieranie predlžovali aj nevyriešené konflikty. Priblížme si tento zvyk spomienkou pani A. Makovej z Heľpy:

 


„Moj bratraňec ňemohou umreť – matku bíjau.
A tak sa na smrtedelnej posťeli tri dňi metau,
čo biu rukámi i nohámi a jeho matka uš ňežili.
Tak potom jej matka narezali prúťike a stími ho bila po rukach aj po nohach, tak potom sťíchou, aj zomreu.“


 

Keď umierajúci skonal, v izbe muselo ostať ticho. Zastavili sa hodiny, zrkadlo sa prekrylo bielou, neskôr čiernou látkou, vykonávali sa modlitby. Ak mu ostali otvorené oči, zatlačili mu najbližší príbuzní mihalnice mincami, vraj aby nikoho „ňevikukal“. Oblok v izbe musel byť zatvorený, aby duša neopustila telo kým je ešte v dome, ale až pri pohrebe. Mohla by sa tak vracať k pozostalým, alebo blúdiť medzi svetmi.

Umrelého poumývali a pekne obriadili. V dávnejších časoch sa za smútočnú farbu považovala biela, preto aj odev do truhly bol väčšinou biely, jednoduchý. Keď už bol vystrojený, prišla na rad rozlúčka so zosnulým. Tento rituál vykonávali predovšetkým ženy, ktoré sa modlili. Medzi modlitbami blízka žena „vikladá“. Obsahom vykladania je vymenovávanie dobrých vlastností a skutkov zosnulého, ale aj smútok pozostalých, okolnosti jeho smrti. Nie vždy sa však ostalo iba pri pozitívnych vlastnostiach. Improvizačné schopnosti zdatnejších vykladačiek niekedy spôsobili aj úsmevnú situáciu. Na druhý deň uložili mŕtveho do truhly a v sprievode, ktorého súčasťou bola celá komunita ho preniesli na miesto pochovania, kde bol uložený do zeme. Na Horehroní sa dlho mŕtvi pochovávali do hájov pod stromy. Súviselo to s predstavou Slovanov, že ľudská duša má podobu vtáka. Aj preto ľudia praktizovali vysádzanie stromov na cintorínoch. Pretože strom symbolizoval sídlo duší. Strom je jeden z najstarších pomníkov na hrobe. V predkresťanskom období sa pohreb nespájal s pietou. Práve naopak, na hroboch sa hodovalo a tancovalo. Nástupom kresťanskej cirkvi sa tento zvyk zakázal a pretransformoval. Pozostatkom ostali hostiny zvané kary, ktoré sa praktizujú dodnes. Aj v súčasnosti však cítiť závan minulosti, pretože aj dnešné kary sa väčšinou končia spevom, či skromnou zábavou.

V tomto pandemickom období, sme mnohí zostali bez možnosti navštíviť hroby svojich predkov, zapáliť im sviečku, zasústrediť na nich myšlienky, či venovať modlitbu. Ale nakoniec, môžeme to urobiť aj doma. Na Dušičky, zajtra, pozajtra .... aj každý deň.

Fotogaléria

Zdroje:

Čajánková E.: Pohrebné zvykoslovie Horehronia
Horváthová E.:  Horehronie, Rok vo zvykoch nášho ľudu
Jágerová M.: Slovenský pohreb, Ján Botík (ed.): Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku
Fotogaléria: Facebook